Čan-chan
11. srpna 2014 v 23:30 | Mia
|
Články
Prajem všetko najlepšie - aj takouto formou - našej vlastne adminke, alebo skôr prispevateľke poviedok. Veľa zdravia, šťastia, nápadov na pokračovania poviedok, pevnú ruku na kreslenie krásnych obrázkov a hlavne príjemný a bezstarostný - optimistický, pozitívny - život.

The Story - 3. časť - Prieskum
11. srpna 2014 v 23:27 | Mia
|
Poviedky
Hneď ráno som nasadla do lietadla. Ak mám pravdu povedať nikdy som neletela lietadlom plným civilistov - vždy som letela s vojakmi. Vo vojenských lietadlách - ktoré samozrejme slúžili na prepravu vojakov nie na boj - sa vo vzduchu znášal zápach smrti, strachu a vďaka menej skúseným jedincom aj beznádej. Samozrejme pocity neboli jediné, ktoré sa vznášali vo vzduchu. Zapáchalo to tam potom a neumytými nohami. Mohla by som sa sťažovať aj na pohodlie, keďže je ťažké preniesť rýchlo, veľko-početnú armádu. Ale nezazlievam im to, keďže potom nasleduje to čo ma v živote asi najviac baví - zabíjanie. Cesta ubehla veľmi rýchlo, keďže - ako mám vo zvyku - som celú cestu spala. Vystúpila som v meste Sevilla na letisku San Pablo. Samozrejme som nenechala nič na náhodu a dopredu som si pripravila plán. Pamätajte si, pre úspech je potrebné mať kontakty. Po svete mám kopu ľudí - a nie hocijakých- , ktorý mi niečo dlžia. A tým nie hocijakých myslím mafiánov, nájomných vrahoch, ktorým je zabíjanie prirodzené ako dýchanie, niekoľko vojakov - asi celú armádu - lekárov, krutých obchodníkov - neviete si predstaviť čo všetko dokážu spraviť pre peniaze- a samozrejme aj niekoľko obyčajných ľudí, veď aj oni môžu byť dlžníkmi. Ak by vás zaujímalo ako som sa k tomu dostala, viete je veľmi ľahké niekomu zachrániť život, hlavne ak ten život máte ukončiť vy.
Ach Sevilla. Niekedy krásne mesto a teraz... Asi pred rokom tu vybuchli bomby. Bomby porozmiestňované po celom meste tak, aby stačilo vybuchnutie jednej, ktorá by následne rozpútala reťazovú reakciu. Bol to fakt masaker. Tak ale späť k súčasnosti. Momentálne - okrem obrovského cintorína - sa tu nachádza najväčšie trhovisko na svete. Toto mesto sa stalo stredobodom obchodu, zhromažďujú sa tu obchodníci z celého sveta. A kde sú obchodníci sú peniaze, peniaze zase priťahujú podvody a moc. A kto má radšej podvody a moc ako mafiáni? Dúfam že už vám došlo čo tu hľadám. A pre tých, ktorým to stále nedošlo - prišla som si tu zrovnať účty teda požiadať o pomoc starých známych.
Prvý, ktorého som tu stretla bol Joe - mafián, ktorého som zachránila pred spiknutím jeho mužov. Samozrejme ma potom poprosil aby som ich do jedného pozabíjala. Nebolo to ťažké. Bolo ich len desaťtisíc. Určite si myslíte že to je veľa. Možno áno, ale pre mňa nie. Že samochvála smrdí? Tak potom moja práca a konania - teda koníčky - smrdia tak že vás to zabíja.
"Ahoj Joe. Neruším? " Stála som tesne za ním. Vtipné že tak vysokopostavený, teda skôr mocný človek nemá toľko ostražitosti aby si ma všimol. Alebo to ešte môže byť tým že som jednoducho v tomto dobrá. "Už mi to nikdy nerob!" otočil sa. V očiach mal ešte stále strach - musela som ho veľmi prekvapiť, pokračoval: "Ak by si prišla o sekundu neskôr rušila by si. Ale teraz je to v poriadku. Prišla si si vyrovnať účty, že? Takže čo potrebuješ? Koho mám dať zabiť, vystopovať, alebo chceš informácie?"
" Načo by som chcela aby si niekoho zabíjal? To dokážem aj sama. Chcem informácie." V jeho týme boli najlepší sliediči na svete. Samozrejme ho to museli naučiť. No a keďže sú teraz mŕtvy, je on najlepší v tomto obore. Ako mafián stojí za hovno. Mohla by som mu prehovoriť do duše. "Môžem vedieť aké informácie chceš? Do hlavy ti nevidím, to by mi ešte len chýbalo! Vidieť tvoje čierne myšlienky! Fuj."
"Daj si bacha na jazyk. Aby som ti ho náhodou neodrezala. Chcem vedieť, ktorý Španiel má na starosti útok na cvičisko! Ak to je vôbec Španiel."
"Takže ťa sem prináša pomsta. Na starosti to mal bývali generál Fanshawe s vychýrenými žoldniermi - Červený spasitelia. Mohol by som ti povedať aj niečo viac, napríklad kto prežil, ale iba pod podmienkou že môj dlh bude splatený. A neboj sa. To čo ti povedal Rin nie je sto percentná pravda."
"Nie ďakujem. Aj keď je moja zvedavosť a obavy z nepokojného spánku veľké musím túto ponuku odmietnuť. Budeš sa mi ešte hodiť."
"Dobre. Možno to oľutuješ, možno to zistíš sama. Teraz by som rád vyriešil to čo som chcel, predtým ako si prišla." Otočil sa a odišiel. Šla som hľadať niekoho iného. Potrebovala som uhasiť svoj smäd po informáciách. Musela som si byť úplne istá že nikto neprežil. Jeho meno je Alois. Je to roľník. Hmpf. Roľník. Roľník, ktorý pozná všetky mená mŕtvych. Stále nechápem ako si môže pamätať toľko mien a už dupľom nechcem vedieť skadiaľ to vie. Mal by žiť na konci tohto mesta. Cesta je dlhá preto si vezmem koňa. Sú odstavené na každom kroku. Je to taká tunajšia doprava, keďže autami by ste sa cez tú masu ľudí neprepchali.
Bol to osud, alebo len blbá chyba?
Prišla som k nemu. Teda k Aloisovi samozrejme. Všimol si ma už v diaľke. "Miaaa." kričal. Trochu mi pripomínal Ameho. Veď vyzeral ako on. Určite sú príbuzný! "Tak čo," prišla som do jeho dvoru, - pravdepodobne som ho vyrušila pri práci, keďže mal motyku v ruke a slamený klobúk na hlave- zaviazala som koňa ku stromu a dala mu napiť. "ako ti ide tvoja skromná práca roľníka?"
"Lepšie to už byť nemôže!" Vybuchlo len mesto. Všetko čo bolo za mestom zostalo nedotknuté. Zaujímavé že? Musel to byť génius. "Takže si zbohatol na tom že ostatným polia vybuchli? Hm, aké kruté. Ale veď, na pohromách a ľudskom utrpení sa dá vyťažiť najviac peňazí."
"Tak to ti dávam za pravdu. Prišla si ma sem pozrieť ale sa chceš opýtať na tú "pohromu"?"
"Ak pohromou myslíš to ako mi istý pán Fanshawe zabil kolegov a učencov tak áno. Chcem sa uistiť či náhodou niekto prežil. Tu máš." podala som mu zoznam mien. Zoznam bol veľmi dlhý, preto mu to trvalo hodinu. Vážne. Zatiaľ som sa išla pozrieť do stodoly. "M-m-m-mačiatka?" skríkla som vystrašene. Hanbím sa za seba. Neobávaná, krvilačná a sadistická - naozaj mi hovoria že som sadista (Nemala by som to skôr vedieť ja?) - vrahyňa sa bojí mačiek. No skôr som na nich alergická. Ale mačkovité šelmy mi nevadia. Asi som fakt divná. Prekonala som svoj "strach" a dala som im najesť a napiť. Sú rozkošné... Aj keď mi naháňajú "strach".
Na žive ostal len Ame a George. Vtipné že práve oni. Geaorge patril medzi skupinu 16 ročných, spolu s Ame. Nevedela som že je taký silný aby to prežil. Alebo to bola len náhoda? Môžem sa ho to opýtam keď ho nájdem.
"Ďakujem Alois. Mám ešte pár otázok. Si Ameho príbuzný a nevieš kde by sa mohol nachádzať?"
"Nie a nedávno tadiaľ išiel aj s tým Georgom. Nestretli ste sa cestou? Mal na sebe plášť, kebyže nespoznám Geaorga tak ani neviem že to bol on. Išli smerom na trhovisko. "
Aha, takže tí chlapci, to boli George a Ame. "Tvoj dlh je splatený. Maj sa!"
Ach Sevilla. Niekedy krásne mesto a teraz... Asi pred rokom tu vybuchli bomby. Bomby porozmiestňované po celom meste tak, aby stačilo vybuchnutie jednej, ktorá by následne rozpútala reťazovú reakciu. Bol to fakt masaker. Tak ale späť k súčasnosti. Momentálne - okrem obrovského cintorína - sa tu nachádza najväčšie trhovisko na svete. Toto mesto sa stalo stredobodom obchodu, zhromažďujú sa tu obchodníci z celého sveta. A kde sú obchodníci sú peniaze, peniaze zase priťahujú podvody a moc. A kto má radšej podvody a moc ako mafiáni? Dúfam že už vám došlo čo tu hľadám. A pre tých, ktorým to stále nedošlo - prišla som si tu zrovnať účty teda požiadať o pomoc starých známych.
Prvý, ktorého som tu stretla bol Joe - mafián, ktorého som zachránila pred spiknutím jeho mužov. Samozrejme ma potom poprosil aby som ich do jedného pozabíjala. Nebolo to ťažké. Bolo ich len desaťtisíc. Určite si myslíte že to je veľa. Možno áno, ale pre mňa nie. Že samochvála smrdí? Tak potom moja práca a konania - teda koníčky - smrdia tak že vás to zabíja.
"Ahoj Joe. Neruším? " Stála som tesne za ním. Vtipné že tak vysokopostavený, teda skôr mocný človek nemá toľko ostražitosti aby si ma všimol. Alebo to ešte môže byť tým že som jednoducho v tomto dobrá. "Už mi to nikdy nerob!" otočil sa. V očiach mal ešte stále strach - musela som ho veľmi prekvapiť, pokračoval: "Ak by si prišla o sekundu neskôr rušila by si. Ale teraz je to v poriadku. Prišla si si vyrovnať účty, že? Takže čo potrebuješ? Koho mám dať zabiť, vystopovať, alebo chceš informácie?"
" Načo by som chcela aby si niekoho zabíjal? To dokážem aj sama. Chcem informácie." V jeho týme boli najlepší sliediči na svete. Samozrejme ho to museli naučiť. No a keďže sú teraz mŕtvy, je on najlepší v tomto obore. Ako mafián stojí za hovno. Mohla by som mu prehovoriť do duše. "Môžem vedieť aké informácie chceš? Do hlavy ti nevidím, to by mi ešte len chýbalo! Vidieť tvoje čierne myšlienky! Fuj."
"Daj si bacha na jazyk. Aby som ti ho náhodou neodrezala. Chcem vedieť, ktorý Španiel má na starosti útok na cvičisko! Ak to je vôbec Španiel."
"Takže ťa sem prináša pomsta. Na starosti to mal bývali generál Fanshawe s vychýrenými žoldniermi - Červený spasitelia. Mohol by som ti povedať aj niečo viac, napríklad kto prežil, ale iba pod podmienkou že môj dlh bude splatený. A neboj sa. To čo ti povedal Rin nie je sto percentná pravda."
"Nie ďakujem. Aj keď je moja zvedavosť a obavy z nepokojného spánku veľké musím túto ponuku odmietnuť. Budeš sa mi ešte hodiť."
"Dobre. Možno to oľutuješ, možno to zistíš sama. Teraz by som rád vyriešil to čo som chcel, predtým ako si prišla." Otočil sa a odišiel. Šla som hľadať niekoho iného. Potrebovala som uhasiť svoj smäd po informáciách. Musela som si byť úplne istá že nikto neprežil. Jeho meno je Alois. Je to roľník. Hmpf. Roľník. Roľník, ktorý pozná všetky mená mŕtvych. Stále nechápem ako si môže pamätať toľko mien a už dupľom nechcem vedieť skadiaľ to vie. Mal by žiť na konci tohto mesta. Cesta je dlhá preto si vezmem koňa. Sú odstavené na každom kroku. Je to taká tunajšia doprava, keďže autami by ste sa cez tú masu ľudí neprepchali.
Bol to osud, alebo len blbá chyba?
Prišla som k nemu. Teda k Aloisovi samozrejme. Všimol si ma už v diaľke. "Miaaa." kričal. Trochu mi pripomínal Ameho. Veď vyzeral ako on. Určite sú príbuzný! "Tak čo," prišla som do jeho dvoru, - pravdepodobne som ho vyrušila pri práci, keďže mal motyku v ruke a slamený klobúk na hlave- zaviazala som koňa ku stromu a dala mu napiť. "ako ti ide tvoja skromná práca roľníka?"
"Lepšie to už byť nemôže!" Vybuchlo len mesto. Všetko čo bolo za mestom zostalo nedotknuté. Zaujímavé že? Musel to byť génius. "Takže si zbohatol na tom že ostatným polia vybuchli? Hm, aké kruté. Ale veď, na pohromách a ľudskom utrpení sa dá vyťažiť najviac peňazí."
"Tak to ti dávam za pravdu. Prišla si ma sem pozrieť ale sa chceš opýtať na tú "pohromu"?"
"Ak pohromou myslíš to ako mi istý pán Fanshawe zabil kolegov a učencov tak áno. Chcem sa uistiť či náhodou niekto prežil. Tu máš." podala som mu zoznam mien. Zoznam bol veľmi dlhý, preto mu to trvalo hodinu. Vážne. Zatiaľ som sa išla pozrieť do stodoly. "M-m-m-mačiatka?" skríkla som vystrašene. Hanbím sa za seba. Neobávaná, krvilačná a sadistická - naozaj mi hovoria že som sadista (Nemala by som to skôr vedieť ja?) - vrahyňa sa bojí mačiek. No skôr som na nich alergická. Ale mačkovité šelmy mi nevadia. Asi som fakt divná. Prekonala som svoj "strach" a dala som im najesť a napiť. Sú rozkošné... Aj keď mi naháňajú "strach".
Na žive ostal len Ame a George. Vtipné že práve oni. Geaorge patril medzi skupinu 16 ročných, spolu s Ame. Nevedela som že je taký silný aby to prežil. Alebo to bola len náhoda? Môžem sa ho to opýtam keď ho nájdem.
"Ďakujem Alois. Mám ešte pár otázok. Si Ameho príbuzný a nevieš kde by sa mohol nachádzať?"
"Nie a nedávno tadiaľ išiel aj s tým Georgom. Nestretli ste sa cestou? Mal na sebe plášť, kebyže nespoznám Geaorga tak ani neviem že to bol on. Išli smerom na trhovisko. "
Aha, takže tí chlapci, to boli George a Ame. "Tvoj dlh je splatený. Maj sa!"
Malá básnička s vraždami
8. srpna 2014 v 12:42 | Mia
|
Poviedky
Ako náhradu za pokračovanie poviedky - chcem ďalší dieľ spraviť tak dlhý ako prvý - vám tu sem dám jeden môj malý básnický výtvor. Dalo by sa na tom ešte makať a poopravovať verše, lenže ja to za 1. Chcem nechať tak a za 2. Nechcem sa mi. :D Básnička vznikla vďaka spolužiakovi, je tak na rýchlo písana, preto nejak nevnímajte nezmyselné, príliš fantastické - od slova fantasy - verše.
Všetko najlepšie
12. června 2014 v 18:54 | Mia
|
Články
Chcem týmto článkom popriať mojmu kamarátovi všetko najlepšie v ďalšom roku jeho života :D

Nightcore
4. června 2014 v 17:04 | Mia
|
Videá
Tak chcela by som sa s vami podeliť o pár mojich obľúbených nightcorov a nightcorových mixov (fú...to sa tak blbo skloňuje).
Nightcore mix
1.
2.
Nightcore
1. Maroon5 - Payphone
2. He is we - Kiss it all better
3. The Cab - Angel with a shotgun
4. Angel of Darkness
5. t.A.T.u. - All about us
6. Passenger - Let her go
7. Dragonborn comes
8. Marilyn Manson - This is haloweeen
9. Imagine Dragons - Demons
Erika Takumi - 6. časť - Spomienky
1. června 2014 v 14:08 | Čan-chan
|
Poviedky
*Takže ... AHOJ !! :D Ja som Čan-chan ^-^Som lenivý otaku a mám 13 -.- :D a budem písat túto moju trošku nepodarenú poviedku ale slubujem že sa zlepším !! *-* S pozdravom ja Čan-chan :"D *
"PEKNÝ DEŇ DETÍ !! ^-^*
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
"PEKNÝ DEŇ DETÍ !! ^-^*
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
-V prazdenj miestnosti-
*Pomaly som otvárala oči*
Erika: K-Kde to som ... ? Prečo som priviazaná..... Heeeeeeeeej je tu niekto ??!! Natsu !! Lucy kde ste ???
Muž : Drž hubu žena !
Erika: Kto ste ? Č-Čo chcete ??
*Chytil ma za krk a zdvihol*
Muž : Povedal som že máš držat hubu !
-Medzitím v Meste-
Lucy : Natsu ?! Čo budeme robiť ? Neni možne že by len tak sa vyparila.
Natsu: Pôjdem ju hladať Lucy !!
Lucy: A kde? Nevieme kam zmizla ..
Natsu: Prehladáme všetko každý jeden kameň v meste , musíme ju nájsť !!!
-V prázdnej miestonsti-
Erika: kto ste sakra ? Čo odo mňa chcete? Nič nemám.
Muž: Ale máš tu najcenejšiu vec!
*začne ma škrtiť......Zrazu dojde do miestnosti další muž a chytí mu ruky*
"...Prestaň Shizuyo!!!! Nesmieš ju zabiť... Vieš predsa čo by stebou urobil šéf."
Shizuyo: Sabiku-san .... Ospravedlňujem sa..
Sabiku: Nič sa nestalo . A ty Erika Takumi pojdeš so mnou !
Erika : Kam ? Čo odo mna chcete ? Odpovedzte mi už !!
Sabiku : Všetko sa dozvieš , už čoskoro .... *otočenie chrbtom*
Erika : ( v mysli ---- Čo od mna chcú ? Prečo mi nič nepovedia ? Ja som len normalný človek ). Tie chodby *spomienka keď bola mala*
Shizuyo: Žena stalo sa niečo ?
Erika: Nie nič sa nestalo . .....Čo je to za miesto ?
Erika: K-Kde to som ... ? Prečo som priviazaná..... Heeeeeeeeej je tu niekto ??!! Natsu !! Lucy kde ste ???
Muž : Drž hubu žena !
Erika: Kto ste ? Č-Čo chcete ??
*Chytil ma za krk a zdvihol*
Muž : Povedal som že máš držat hubu !
-Medzitím v Meste-
Lucy : Natsu ?! Čo budeme robiť ? Neni možne že by len tak sa vyparila.
Natsu: Pôjdem ju hladať Lucy !!
Lucy: A kde? Nevieme kam zmizla ..
Natsu: Prehladáme všetko každý jeden kameň v meste , musíme ju nájsť !!!
-V prázdnej miestonsti-
Erika: kto ste sakra ? Čo odo mňa chcete? Nič nemám.
Muž: Ale máš tu najcenejšiu vec!
*začne ma škrtiť......Zrazu dojde do miestnosti další muž a chytí mu ruky*
"...Prestaň Shizuyo!!!! Nesmieš ju zabiť... Vieš predsa čo by stebou urobil šéf."
Shizuyo: Sabiku-san .... Ospravedlňujem sa..
Sabiku: Nič sa nestalo . A ty Erika Takumi pojdeš so mnou !
Erika : Kam ? Čo odo mna chcete ? Odpovedzte mi už !!
Sabiku : Všetko sa dozvieš , už čoskoro .... *otočenie chrbtom*
Erika : ( v mysli ---- Čo od mna chcú ? Prečo mi nič nepovedia ? Ja som len normalný človek ). Tie chodby *spomienka keď bola mala*
Shizuyo: Žena stalo sa niečo ?
Erika: Nie nič sa nestalo . .....Čo je to za miesto ?
Sabiku: Už som ti povedal že čoskoro to zistíš .
Erika: S vami sa nedá komunikovať .. Bože....
Shiuyo: Buď ticho žena , rušíš kľud.
Erika : -__-
Sabiku: Už sme tu slečna, nech sa páči.
Erika :*Nasrane naňho kričím* Nevolaj ma tak !
*Vojdu do miestnosti *
Vitaj doma dcerenka *úsmev niakeho muža a ženy*
Erika : O__O Č-Čo prosím ? To je vtip , že ?
Nie je to vtip Eri-chan mi sme tvoji rodičia . Ja som Yumika Takumi tovja mama *úsmev* A ja Kinichi Takumi tvoj otec.
Erika: Huh ? Huuuuuuuuuuuuuuuh ? Počkať, Počkať prepáčte ale ja rodičov nemám to bude určite omyl je milión dievčat s menom Erika Takumi . *otočím sa a snažim sa odísť*
Sabiku : Ale, ale slečna niekam ide ?
Erika : Nevolaj ma tak ,ty idot !
Yumika : Zlatko myslím že je celá po tebe *úsmev*
Kinichi: Erika to stačí ! A poď sem !
Erika : Nejdem ! Odchádzam.
Kinichi : Chyťte ju ! Erika vážne si myslíš že ta tak lahko pustíme ? *diabolský úsmev*
Erika: Čo odo mna chcte nič nemám !
Kinichi: Erika zlatíčko ty máš tú najdrahšiu vec .
Erika: Čo o čom to tu rozprávaš ja nič nemám, ani ponožky.
Kinichi : *pozrie sa na jej nohy*
Erika : *Kopne ho do tváre a odhodí Sabika od seba a rozbehne sa k dverám, chce použit magiu ale nejde* "čo sa stalo?" * v tom do nej udrie Shizuyo* Auuuuuuuuuu ty Debil pečo si ma udrel? Q-Q
Shizayo: Lebo si utekala.
Erika : Tssssss * chytí ma a nesie ma ku Kinichimu a Yumike* Nie som vaša dcera moji rodičia umreli pri napadnutí príšerou!
Yumika : To ti narozprával dedo ? Starí blázon "Hehe"
Erika: O mojom dedovi tak nehovor ! Vychoval ma a spravil pre mna všetko
Kinichi: Tvoj Dedo ti povedal že sme umreli .. ale ... pravda je že .... on .....ťa uniesol !
Erika : Čooooooooooooooooooo ?
~To Be Countinued!~
*Ps: Ked to je debilné Gomene ale v mojej pivnici myšlienok sa strácam :DDD Takže zatial čau !! :D :3 *
Erika: S vami sa nedá komunikovať .. Bože....
Shiuyo: Buď ticho žena , rušíš kľud.
Erika : -__-
Sabiku: Už sme tu slečna, nech sa páči.
Erika :*Nasrane naňho kričím* Nevolaj ma tak !
*Vojdu do miestnosti *
Vitaj doma dcerenka *úsmev niakeho muža a ženy*
Erika : O__O Č-Čo prosím ? To je vtip , že ?
Nie je to vtip Eri-chan mi sme tvoji rodičia . Ja som Yumika Takumi tovja mama *úsmev* A ja Kinichi Takumi tvoj otec.
Erika: Huh ? Huuuuuuuuuuuuuuuh ? Počkať, Počkať prepáčte ale ja rodičov nemám to bude určite omyl je milión dievčat s menom Erika Takumi . *otočím sa a snažim sa odísť*
Sabiku : Ale, ale slečna niekam ide ?
Erika : Nevolaj ma tak ,ty idot !
Yumika : Zlatko myslím že je celá po tebe *úsmev*
Kinichi: Erika to stačí ! A poď sem !
Erika : Nejdem ! Odchádzam.
Kinichi : Chyťte ju ! Erika vážne si myslíš že ta tak lahko pustíme ? *diabolský úsmev*
Erika: Čo odo mna chcte nič nemám !
Kinichi: Erika zlatíčko ty máš tú najdrahšiu vec .
Erika: Čo o čom to tu rozprávaš ja nič nemám, ani ponožky.
Kinichi : *pozrie sa na jej nohy*
Erika : *Kopne ho do tváre a odhodí Sabika od seba a rozbehne sa k dverám, chce použit magiu ale nejde* "čo sa stalo?" * v tom do nej udrie Shizuyo* Auuuuuuuuuu ty Debil pečo si ma udrel? Q-Q
Shizayo: Lebo si utekala.
Erika : Tssssss * chytí ma a nesie ma ku Kinichimu a Yumike* Nie som vaša dcera moji rodičia umreli pri napadnutí príšerou!
Yumika : To ti narozprával dedo ? Starí blázon "Hehe"
Erika: O mojom dedovi tak nehovor ! Vychoval ma a spravil pre mna všetko
Kinichi: Tvoj Dedo ti povedal že sme umreli .. ale ... pravda je že .... on .....ťa uniesol !
Erika : Čooooooooooooooooooo ?
~To Be Countinued!~
*Ps: Ked to je debilné Gomene ale v mojej pivnici myšlienok sa strácam :DDD Takže zatial čau !! :D :3 *
The Story - 2. časť - Ďalšie mŕtvoly
1. června 2014 v 0:40 | Mia
|
Poviedky
Mal pravdu. Nakoniec sme narazili na Holandskú dopravnú loď ktorá smerovala do Európy. Nakoniec sa mi ta Holandčina hodila. Vysadili nás v Taliansku s kadiaľ po nás vláda poslala lietadlo ktorým, sme sa dostali späť na Slovensko. Sotva som vstúpila do dverí môjho bytu už mi prišla smska. "Ďalšia vojna?" hovorila som si sama pre seba. Pozrela som sa na mobil. "Jasné ako inak, sotva prídem domov a ďalšia vojna." Osprchovala som sa, obliekla si to čo mám najradšej. Tričko s vlkom.
Prišla som pred úrad. "Som zvedavá kto zase a proti komu. A hlavne aj to s kým budem bojovať."
Vošla som dnu. Plná sála "malých" detí. Deti tak od 12 rokov. "Prosím o pozornosť!" ozval sa hlas. "Zahajujeme prvú Detskú vojnu proti Španielsku. Prosím zoberte si papiere kde budete mať informácie..." Detská vojna?! Znamená to že v nej budú bojovať deti?! Šla som si po papier. Som mentor. Budem učiť 12 ročné deti. Dali mi tých najmenších. Začínam teraz. Na cvičišti číslo 35. Jedno z najdokonalejších cvičíšť.
"Tak teda! Som vaša mentorka! Vyžadujem poriadok a disciplínu. Máte 3 možnosti, buď skončíte ako nejaká návnada, buď ako obyčajný detský vojaci alebo, ako dokonali zabijaci. Pochybujem že by tu bolo veľa zabijakov. Ste ešte len malé deti. Nikto z vás ešte vojnu nezažil. Začneme tým, že si overím čo viete. Nejaké otázky?"
Po krátkej prestávke sa ozvalo "Bude táto vojna vôbec k niečomu? Alebo len nezmyselne obetujeme svoje životy?" Táto otázka ma trochu zaskočila. Neviem vlastne dôvod tejto vojny. Teda..ako inak ide tu o moc ale.. "Poslednou dobou je veľa nezmyselných vojen." odvetila som nakoniec.
"Začneme streľbou na terč. Potom budete pokračovať v boji bez zbraní a skončíte behom na čas. Výsledky budú vyvesené na nástenke. Tam," ukázala som na stan, "sú cvičné zbrane alebo zbrane pre výcvik. Nazvite si ich ako chcete."
*Ďalší deň*
Prišla som pred úrad. "Som zvedavá kto zase a proti komu. A hlavne aj to s kým budem bojovať."
Vošla som dnu. Plná sála "malých" detí. Deti tak od 12 rokov. "Prosím o pozornosť!" ozval sa hlas. "Zahajujeme prvú Detskú vojnu proti Španielsku. Prosím zoberte si papiere kde budete mať informácie..." Detská vojna?! Znamená to že v nej budú bojovať deti?! Šla som si po papier. Som mentor. Budem učiť 12 ročné deti. Dali mi tých najmenších. Začínam teraz. Na cvičišti číslo 35. Jedno z najdokonalejších cvičíšť.
"Tak teda! Som vaša mentorka! Vyžadujem poriadok a disciplínu. Máte 3 možnosti, buď skončíte ako nejaká návnada, buď ako obyčajný detský vojaci alebo, ako dokonali zabijaci. Pochybujem že by tu bolo veľa zabijakov. Ste ešte len malé deti. Nikto z vás ešte vojnu nezažil. Začneme tým, že si overím čo viete. Nejaké otázky?"
Po krátkej prestávke sa ozvalo "Bude táto vojna vôbec k niečomu? Alebo len nezmyselne obetujeme svoje životy?" Táto otázka ma trochu zaskočila. Neviem vlastne dôvod tejto vojny. Teda..ako inak ide tu o moc ale.. "Poslednou dobou je veľa nezmyselných vojen." odvetila som nakoniec.
"Začneme streľbou na terč. Potom budete pokračovať v boji bez zbraní a skončíte behom na čas. Výsledky budú vyvesené na nástenke. Tam," ukázala som na stan, "sú cvičné zbrane alebo zbrane pre výcvik. Nazvite si ich ako chcete."
*Ďalší deň*
"Priznám sa..Návnady z vás nebudú. Trochu výcviku a rád od profesionála -myslela som tým seba- a budú z vás plnohodnotný vojaci, ktorý budú mať 80% šancu na prežitie. U niektorých aj tá 90% šanca. Už podľa toho koľko toho zvládnete. Mohli by sme začať zlepšovať vašu kondičku a potom prejsť na streľbu."
"Mioooooooo!!" zase niekto otravuje. Bol to Ame. Ako inak iba on na mňa môže kričať cez celé cvičište. "Čo chceš?!" vyštekla som na neho. "P-prepáč. Mám byť tvoj pomocník." Ale ja pomoc nepotrebujem! Dokážem sama zničiť celý štát! Načo by mi bola pomoc pri výcviku detí?! No síce. Mohol by im vysvetľovať ako sa mieri. A tiež by im mohol rozprávať teóriu. "Dobre. Ale musíš robiť presne to čo poviem! Takže decká! Tento škaredý, zlý ujo sa volá Ame a vysvetlí vám kopu nudných a nezaujímavých - zato potrebných- vecí. Ale najprv... Pamätajte si že neposlúchnutie mojich rozkazov znamená smrť - nie to že vás zabijem ja, ale to že naši protivníci vás zabijú. Takže tento deň sa vám bude venovať Ame. Snáď vám stihne všetko vysvetliť, ja zatiaľ môžem ísť domov."
Po ceste domov som si všimla ďalšie deti ako behajú okolo jazera. Boli tam súrodenci mojich spolužiakov. Chcela som vidieť ich výrazy keď ma uvidia. Sadla som si na lavičku a čakala. Ku podivu.. netvárili sa nijak prekvapivo. Vôbec nemali výraz že sa mi chcú pomstiť. Škoda. Svet sa stáva čím ďalej tým viac nudným, prestáva ma baviť. "Mohla by som sa všetkých zbaviť.." Pozrela som sa na oblohu. Ani stopa po mrakoch. Zatvorila som oči a ponorila sa do svojho sveta. Sveta plného mieru a spravedlnosti. Možno som vrah ale aj ja túžim po pokoji. Je úplne v poriadku ak ma nechápete. Spomínam na časy kedy som mala 12. Vtedy som naivne verila že každý má v sebe dobro a hľadala ho v nich, moji spolužiaci sa nesprávali tak povrchne. Boli to dokonalé časy. Ak tak premýšľam jeden sen sa mi predsa splnil. Vždy som chcela zabíjať alebo aspoň chrániť.. Hmpf. Započula som cvrčkov... Rýchlo som spozornela. Zaspala som! Vonku už bola tma. Mesačný svit dopadal na hladinu jazera. "Tak čo... Nemala by si takto strácať svoju ostražitosť." Bol to Rin. Sedel vedľa mňa. "Vieš.." pozerala som na hladinu jazera "Ja si to môžem dovoliť. Aj keby ma niekto zabil smrť by si po mňa neprišla" krátko som sa zasmiala. " A čo ak si mŕtva?" "To nie je možné. Peklo také pekné nie je."
"Na základňu nám vtrhli Španieli. Zabili všetkých čo tam boli. Teda skoro všetkých. Prežil som len ja a pár deciek z tvojej skupiny." Spozornela som. Ako to? "Takže Ame zomrel tiež?"
"Hmpf.. Že sa práve pýtaš na neho. Jasné že áno. Chránil tvojich žiakov. Španieli boli omnoho silnejší. Ak by si tam bola ty nikto by nezomrel."
"Takže vo mne chceš vyvolať pocit viny? To sa nestane. Nezabúdaj kto som."
"Si pubertálne dievča. S prehnanými citmi."
"Mioooooooo!!" zase niekto otravuje. Bol to Ame. Ako inak iba on na mňa môže kričať cez celé cvičište. "Čo chceš?!" vyštekla som na neho. "P-prepáč. Mám byť tvoj pomocník." Ale ja pomoc nepotrebujem! Dokážem sama zničiť celý štát! Načo by mi bola pomoc pri výcviku detí?! No síce. Mohol by im vysvetľovať ako sa mieri. A tiež by im mohol rozprávať teóriu. "Dobre. Ale musíš robiť presne to čo poviem! Takže decká! Tento škaredý, zlý ujo sa volá Ame a vysvetlí vám kopu nudných a nezaujímavých - zato potrebných- vecí. Ale najprv... Pamätajte si že neposlúchnutie mojich rozkazov znamená smrť - nie to že vás zabijem ja, ale to že naši protivníci vás zabijú. Takže tento deň sa vám bude venovať Ame. Snáď vám stihne všetko vysvetliť, ja zatiaľ môžem ísť domov."
Po ceste domov som si všimla ďalšie deti ako behajú okolo jazera. Boli tam súrodenci mojich spolužiakov. Chcela som vidieť ich výrazy keď ma uvidia. Sadla som si na lavičku a čakala. Ku podivu.. netvárili sa nijak prekvapivo. Vôbec nemali výraz že sa mi chcú pomstiť. Škoda. Svet sa stáva čím ďalej tým viac nudným, prestáva ma baviť. "Mohla by som sa všetkých zbaviť.." Pozrela som sa na oblohu. Ani stopa po mrakoch. Zatvorila som oči a ponorila sa do svojho sveta. Sveta plného mieru a spravedlnosti. Možno som vrah ale aj ja túžim po pokoji. Je úplne v poriadku ak ma nechápete. Spomínam na časy kedy som mala 12. Vtedy som naivne verila že každý má v sebe dobro a hľadala ho v nich, moji spolužiaci sa nesprávali tak povrchne. Boli to dokonalé časy. Ak tak premýšľam jeden sen sa mi predsa splnil. Vždy som chcela zabíjať alebo aspoň chrániť.. Hmpf. Započula som cvrčkov... Rýchlo som spozornela. Zaspala som! Vonku už bola tma. Mesačný svit dopadal na hladinu jazera. "Tak čo... Nemala by si takto strácať svoju ostražitosť." Bol to Rin. Sedel vedľa mňa. "Vieš.." pozerala som na hladinu jazera "Ja si to môžem dovoliť. Aj keby ma niekto zabil smrť by si po mňa neprišla" krátko som sa zasmiala. " A čo ak si mŕtva?" "To nie je možné. Peklo také pekné nie je."
"Na základňu nám vtrhli Španieli. Zabili všetkých čo tam boli. Teda skoro všetkých. Prežil som len ja a pár deciek z tvojej skupiny." Spozornela som. Ako to? "Takže Ame zomrel tiež?"
"Hmpf.. Že sa práve pýtaš na neho. Jasné že áno. Chránil tvojich žiakov. Španieli boli omnoho silnejší. Ak by si tam bola ty nikto by nezomrel."
"Takže vo mne chceš vyvolať pocit viny? To sa nestane. Nezabúdaj kto som."
"Si pubertálne dievča. S prehnanými citmi."
"Trhni si."
" Uvidíme sa neskôr.."
Super. Museli zabiť aj moju armádu detí? Mohla to byť zábava. A hlavne... Ako sa niekto opovažuje mi zasahovať do života?! Nasledoval povzdych. "A hlavne... Ako niekto mohol ublížiť takému idiotovi ako je Ame? Tí Španieli sa budú variť v pekle ak nie horšie."
" Uvidíme sa neskôr.."
Super. Museli zabiť aj moju armádu detí? Mohla to byť zábava. A hlavne... Ako sa niekto opovažuje mi zasahovať do života?! Nasledoval povzdych. "A hlavne... Ako niekto mohol ublížiť takému idiotovi ako je Ame? Tí Španieli sa budú variť v pekle ak nie horšie."
The Story - 1.časť - Vojna
1. června 2014 v 0:02 | Mia
|
Poviedky
7.3.2016
Letím v lietadle do USA. Neznášam tú krajinu. Ale prečo za nich nebojovať vo vojne? Možno ich ešte zradím a zabijem tú mnou nenávidenú krajinu. Proti komu to vlastne idem? Aká krajina to je zase? Napriek tomu že mám 15 som zažila dosť vojen. A všetky vyhrala. Som veľmi známi zabijak. Možno je to divné ale toto bol môj sen od detstva. Teda nie len to. Mala som viac snov. Ale všetky mi zničili. Všetky moje nádherné sny boli pohltené realitou. Stále neverím že som to ja. Ešte pred rokom -aj napriek "utrpeniu" ktoré som zažila- som bola také to milé usmievavé dievčatko so skrytým záujmom zabíjať.
Teraz som len chladnokrvný zabijak, ktorý sa bojí len seba. Možno je to tak lepšie. Aj tak mi už nikto nezostal. Rodičov mi zabili v mojej prvej vojne. Starší bráchovia mi zomreli vo vojne keď bojovali proti mne. Teda ja som ich nezabila. Zabila som len tých ktorý ich zabili. Bráchovia boli donútený ísť do vojny. Dobrovoľne by proti mne nešli. Môj priateľ padol v zbure. Ach. Našťastie to nebolo nanič. Konečne aspoň náznak dobrých časov. Aj keď si najprv musíme prežiť peklo vo forme vojen. Našťastie sú ohlasované. Ale horšie je že ľudia ktorý v nich bojujú nevedia či sú za "slobodu" alebo nie. Určite sa pýtate čo sa stalo s mojimi kamošmi. Zabila som ich. Okrem jedného. Moja konkurencia. Zabila som ich lebo.. pozerali sa na mňa ako na vraha. Zo začiatku sa im páčila moja milá a zároveň zabijácka povaha. No potom zistili že naozaj dokážem zabíjať a nehovoriť len o tom. Moja konkurencia ma aj meno. Rin. Rin Okumura. Zvláštne prečo práve Rin. Rin Okumura je moja obľúbená anime postavička. Čím narážam na fakt že som otaku. Inak by som nebola tie roky taká veselá. Anime alebo skôr tí šialený ľudia mi dodávali na radosti. Potom anime zakázali. Čím sme znova pri tom prečo som neľútostný zabiják. "Mioooo!" z môjho premýšľania ma vytrhol hlas otravného človeka. "Prestaň!" Vyštekla som na neho. "Zase v zlej nálade? Tak ako vždy" úškrn. Pche. "Vlastne. Ako ťa mám volať? Chcem to vedieť. Vieš, keby ťa zabili." Povedala som. Je zvykom vo vojne vykrikovať mená padlých vojakov. Ľahko takto odhalíte svoju pozíciu. Možno o to im ide. Teda, určite im o to ide. "Ame. Volaj ma Ame" "Ame?" zasmiala som sa ako psychopat. Ale od srdca. " A čo tak mi povedať svoje pravé meno?" "Nemusíš vedieť všetko. Mohla by si to použiť proti mne." Nechápem čo tým myslel. Je snáď nejaký tajný agent? Asi ťažko. "Veď ti tiež nepoužívaš svoje meno Michaela." Zase vrhol ten výraz ktorý naznačoval že vyhral. Neznášam ho. Keby som pri sebe mala zbraň, je po ňom. Mohla by som ho zabiť rukami. Ale to by bolo pod moju úroveň. Počkám si. Zabijem ho na bojisku.
Konečne je to tu! Zakladáme si tábor. Je nádherná noc so splnom. Nádherné hviezdy obklopujú oblohu. Ľahnem si na chrbát pričom v ruke držím môj meč a za opaskom mám 2 dokonalé pištoľky. Síce takéto zbrane sa vo vojne nepoužívajú, ale inak by ma nedohnali k boju. Ten zmrd si ľahol vedľa mňa. "Vieš čo riskuješ? Vieš že ťa môžem bez ľútosti zabiť?!" "Ale ja viem že ma nezabiješ." povedal. "Ako si tým môžeš byť taký istý? Je mi z teba zle!" Postavila som sa a odišla. Chcela som ísť čo najďalej od neho. Od všetkých. Chcela som byť sama. Tak ako som na to zvyknutá. Bez priateľov, bez rodiny. Nikto koho by som mala zachraňovať. Ale.. prečo som ho nezabila?! Teraz som mala možnosť. "Priznaj si to. Chceš ho za kamaráta." Veď predsa, je to už dávno. Ten pocit.. pocit keď niekoho musíte chrániť. Ten som vždy milovala. "Nie!" Žiadny priatelia! Už nikdy. Nikdy! Nechcem znova zažiť zradu. Nebudem si ani naivne myslieť že ma nezradí. Nie! Nechám ho žiť. Nechám ho napospas životu. Tak! "Zase úžasný plán Mia."
Zobudím sa na výstrely. V tábore už nikto nie je. "Vojna sa začala!" Nechali ma tu. Bolo to od nich veľmi "milé". Ani ma nezobudili. *Bum Bum Bum* Hm? Delo? Nie.. Čo by tu robili delá?! Vykuknem zo stanu. "Čo to?!" Sklo?! Silové pole?! Môžem sa akurát pozerať na vojnu ktorá sa odohráva predo mnou. Nechápem čo to znamená. Možno chcela protistrana ukázať že som im na nič? Že sú silnejší? Alebo sú oni práve bojujú za mier a vedia že im v tom pomôžem? Niečo zašuští pri konci môjho "vezenia". Namierim zbrane na miesto skadiaľ to vychádza. "Ame!" Určite vie čo sa deje. "Mio! Polož zbrane prosím. Nechcem ti ublížiť." "Správny zabiják nikdy nezloží svoju zbraň." "Ani vtedy keď sú nepoužiteľné?" Vytiahne moje zbrane.. pravé zbrane. Len teraz zisťujem že zbrane ktoré mi dali pri pristáti sú falošné. A ja som naletela. Čo sa to so mnou deje?! Viem že teraz ma môže zabiť. Vzdám sa. Uškrniem sa. To predsa nie som ja. Ja a vzdať sa?! Nikdy! Zvalím ho na zem. Chytím mu ruky. "Vieš niečo viac!" kričím. Tento krát sa uškrnie on. "Možno. A aj keby, prečo by som ti to mal povedať?!" "V tom prípade by si bol neužitočný a ja by som ťa zabila. Chceš byť mŕtvy?" "Nie" zašepkal. Bolo také tiché. " Tak mi to povedz!" "Zabila by si svojho kamaráta?" "Žiadnych kamarátov nemám! A ani žiadny neboli!" "Takže Rin nie je tvoj kamarát?" "Rin?!" pri spomienke že on jediný sa zachoval ako kamarát, sa rozplačem. Zídem z neho, pustím mu ruky a vezmem si svoje pravé zbrane. Podrobne si preskúmam tú "stenu" ktorá ma oddeľuje od boja. "Silové pole?!" poviem sama pre seba. "Potrebujem niečo čím by som ho prerušila.. niečo by malo byť v stanoch." Nič tu nie je.. teda baterky..Sú slabé ale skúsiť to môžem. Keby som našla trhlinku. Potom by to mohlo fungovať. Vyjdem zo stanu. Nevidím žiadny náznak silového poľa. Kto ho zničil? Vidím Rina ako beží preč. Hneď je to jasnejšie. Pozriem sa za stan. Vidím tam Ameho v kaluži krvi. Zasmejem sa. Nikto okrem mňa a bežiaceho Rina neprežil. Kto teda vyhral? Asi sa to neskončí pokiaľ jeden z nás nezomrie. Stále však neviem či som bola za mier alebo proti nemu. Snáď sa to dozviem. Vezmem si zásoby jedla a vody. "Kam pôjdem?" pýtam sa sama seba. Aj tak poznám odpoveď. Domov. Ale kde domov? "Kam ma nohy povedú."
Idem už 2 dni. Zásoby jedla sa mi míňajú. O vode nehovoriac. Sem tam natrafím na nejaké jazierko kde si ju doplním. Nestačí to však. Musím nájsť nejaký dom. Stačil by aj les. Čo to je? Stopy v piesku? Koho stopy? Mohli by byť Rinove? Eh. "Nebuď naivná Mia." Je jedno koho sú. Znamená to že tu je nejaký človek. Možno mi pomôže a možno aj bude vedieť niečo o vojne. Neostáva mi nič iné len nasledovať stopy, aj keď to bude pasca. Je to jediná šanca ako prežiť. Vidím niekoho. Je to... Rin! Mala som pravdu. "Riiin!" kričím na neho. Všimol si ma. Usmial sa. "Ďakujem za záchranu." Povedala som. "No vlastne by si mala poďakovať Amemu. On zrušil to silové pole." Prečo by ho rušil? Nechcel náhodou on aby som sa nezamiešala do bitky? Neskôr budem chcieť vysvetlenie! "Tak mu to odkáž keď ťa niekedy zabijem." Povedala som "Myslíš si že je mŕtvy? Zachránil som ho! Zase taký zlý nie som.. Nie som ako ty!" "Eh. Veď som ho videla ležať vo vlastnej krvi. Myslela som si že si ho zabil. A kde potom je?!" "Tak teda za 1. Bežal som zabiť toho kto ho postrelil.. Nevšimla si si ho? A za 2. Je za týmito horami. Je tam les. Loví potravu." "Posielaš zraneného loviť potravu? Tak to nie si až taký dobrý. Prečo nie si s ním?" "Neviem sa v lese ticho pohybovať. Vyplašil by som zver. A aj tak máme pripravené pasce a on ich len kontroluje." Počujem spev. Na sto percent si spieva Ame. "Nádherne spieva" zašepkám a pri tom cítim ako sa červenám. Niesol plné vrece koristi.
"Eh.. Ahoj Mia." začervenal sa aj on. "Pridáš sa ?"
"Vieš. Vojna sa neskončila. A.. chcem vedieť..." pozrela som sa ešte raz na vrece plné koristi. " Vieš čo? Pôjdem s vami." " To je super" žiaril šťastím. " Fajn tak môžeme ísť" povedal Rin s istotou. Určite vedel ako zareagujem. "Kde chceš ísť?!" " Snáď tu nechceš ostať navždy, Mia. Pôjdeme tam!" ukázal smerom na západ. "Prečo na západ?" "A kde by si chcela ísť madam? Máš tu snáď GPS? Alebo sa vieš lepšie orientovať v teréne ako ja?" Tak týmto ma dostal. Vždy som sa strácala. Dokonca aj v meste kde bývam. Ale čo by mohol vedieť viac o USA ako ja? Nevadí. On tu je vodca a keď sa nás.. keď sa ma bude snažiť dostať do pasce zabijem ho.
"Vieš. Vojna sa neskončila. A.. chcem vedieť..." pozrela som sa ešte raz na vrece plné koristi. " Vieš čo? Pôjdem s vami." " To je super" žiaril šťastím. " Fajn tak môžeme ísť" povedal Rin s istotou. Určite vedel ako zareagujem. "Kde chceš ísť?!" " Snáď tu nechceš ostať navždy, Mia. Pôjdeme tam!" ukázal smerom na západ. "Prečo na západ?" "A kde by si chcela ísť madam? Máš tu snáď GPS? Alebo sa vieš lepšie orientovať v teréne ako ja?" Tak týmto ma dostal. Vždy som sa strácala. Dokonca aj v meste kde bývam. Ale čo by mohol vedieť viac o USA ako ja? Nevadí. On tu je vodca a keď sa nás.. keď sa ma bude snažiť dostať do pasce zabijem ho.
*O týždeň neskôr*
"Oceán!" konečne to znamená že sme bližšie k domovu. Cestou sme nikoho nestretli. Možno sa odsťahovali kvôli vojne. "Je dobré že sa tešíš Mia, ale ako sa chceš dostať na ďalšiu pevninu? Chceš to snáď preplávať?" ozval sa Ame. "Vieš Ame. Ja plávať neviem. Ale viem stavať loďky. Ja mám aspoň nápady, ktoré nevyžadujú náhodu, na rozdiel od niekoho kto je tak geniálny." pritom som vrhla pohľad na Rina. "Ten geniálny má tiež nápad. A je lepší ako ten tvoj. Loď si proste ukradneme."
"Oceán!" konečne to znamená že sme bližšie k domovu. Cestou sme nikoho nestretli. Možno sa odsťahovali kvôli vojne. "Je dobré že sa tešíš Mia, ale ako sa chceš dostať na ďalšiu pevninu? Chceš to snáď preplávať?" ozval sa Ame. "Vieš Ame. Ja plávať neviem. Ale viem stavať loďky. Ja mám aspoň nápady, ktoré nevyžadujú náhodu, na rozdiel od niekoho kto je tak geniálny." pritom som vrhla pohľad na Rina. "Ten geniálny má tiež nápad. A je lepší ako ten tvoj. Loď si proste ukradneme."
"Dobre tak idem nájsť potápačskú výstroj a pôjdem hľadať Titanic. Ako vidíš žiadne lode tu nie sú. A mne sa vážne nechce chodiť po celej Amerike aby som našla jednu loď." odvrkla som.
"Mia prosím skľudni sa. Určite nejakú loďku nájdeme." povedal Ame.
" Prepáč." ospravedlnila som sa.
Po hodine chodenia po ostrove sme predsa nejakú tú loďku našli. Zhromaždili sme dostatok potravín a vody. Dostali sme ju na vodu.
Po hodine chodenia po ostrove sme predsa nejakú tú loďku našli. Zhromaždili sme dostatok potravín a vody. Dostali sme ju na vodu.
" A teraz. Ktorým smerom pôjdeme?" spýtala som sa.
"Kam vás zavediem" ozval sa Rin. "Si robíš srandu!" povedala som.
"Ale.. Veľmi dobre vieš že so mnou sa nikto nestratí. Dokonca ani ty!" prstom mi ťukol po nose.
The Story - Úvod
31. května 2014 v 23:43 | Mia
|
Poviedky
Ďalšia poviedka? :D Áno baví ma to ^^
Táto poviedka je venovaná eeem... už nie kamarátovi ale dopíšem ju pretože sa mi páči. Píšem tam o tom čo milujem. Vlastne vždy píšem o tom čo milujem. Em.. :D Aj v tejto poviedke sa nachádza meno Mia :D . Áno som na toľko tvorivá že neviem vymyslieť meno. No aspoň keď som tu poviedku začala písať mi to nešlo. No skôr som chcel napísať o kúsku mojej fantázie, ktorá by bola prepojená s realným svetom. Teda prepojenie môjho a reálneho sveta. Keďže je moje prezývka Mia tak aj hlavná postava je Mia. V mojom svete, teda moich myšlienkach je veľa vrážd a podvodov, dohôd, sľubov, zúfalstiev. Nikto by neveril že to sú moje myšlienky, keďže som vždy veselá a rada rozosmievam ostatných ^^. Ale aj tieto hnusné veci sú časť mňa a nemôžu len tak zmiznúť.
Tak teda trošku som sa rozkecala. Tu máte taký ten úvod z tej poviedky :
Mia sa prechádzala v meste po prázdnej ulici.
'Kde všetci zmizli?' opýta sa potichu ako keby ju niekto nemal počuť.
"Možno je len skoro.." uškrnie sa. "Neklam sama seba Mia. Dobre vieš čo sa stalo.. Zabila si ich. Stalo sa to pred týždňom.. Hm.. fakt to bol len týždeň? Možno.. Tí zmrdi chceli vojnu tak ju mali"
'Kde všetci zmizli?' opýta sa potichu ako keby ju niekto nemal počuť.
"Možno je len skoro.." uškrnie sa. "Neklam sama seba Mia. Dobre vieš čo sa stalo.. Zabila si ich. Stalo sa to pred týždňom.. Hm.. fakt to bol len týždeň? Možno.. Tí zmrdi chceli vojnu tak ju mali"
