Tento príbeh som písala v škole, téma je rovnaká ako názov tohto príbehu samozrejme. Tento príbeh je o túlavom psíkovy. Osobne som chcela spraviť niečo veselšie a nie tak depresívne ale nejak som na to nevedela navodiť. Dúfam že sa vám tento príbeh bude páčiť! :)
Väčšina Každý si predstavuje túlavý, psí život ako najhoršiu vec na svete. Predstavte si že sa ocitnete na ulici sám, sklamaný z ľudí, ktorý vás vyhodili. Ak ste niekto, kto ma rád slobodu a samotu, možno by sa vám to páčilo... Asi tak a pár dní, pokiaľ si neuvedomíte čo je to byť na svete sám. Mal by som sa predstaviť, moje meno je Dango a ako ste mohli zistiť som pes na ulici. Moji pánovia ma vyhodili kvôli novému dieťatku, ktoré dostalo alergiu... Na srsť. Takže buď ja alebo ona. Samozrejme ona bola v ich vnímaní cennejšia ako ja. Nehnevám sa za to na nich. Príroda je nevyspytateľná, preto za to nemôžu.
Raz som sa prechádzal popri rieke. Stretol som tam po prvýkrát Lejlu. Stále uvažujem nad tým, či bolo dobre že sme sa stretli, alebo to bola chyba. Viete Lejla bola super ale... ťažko sa to hovorí. Vy sa tiež neradi vraciate ku veciam, ktoré by mali byť navždy zmazané z vašej mysle. Možno vďaka tomuto príbehu pochopíte že aj psi majú city. Aj my máme právo žiť. No ale mohol by som sa vrátiť k Lejle. Keď sme sa stretli bola milá, mierumilovná. Nikdy by som nečakal že by niečo také spravila. Vtedy bola moja jediná kamarátka. Bol som z toho taký nadšený, že som sa do nej zamiloval. Bola ako iskra môjho nového začiatku. Začiatku plného šťastia a radosti. Po pár dňoch som stretol aj Heniho a Kosť.
Raz večer som sa rozhodol "navštíviť" mojich pánov. Pozrel som sa cez okno a tam bola Lejla a plačúci pánovia. Vyskočil som na bedničku a všimol som si aj dievčatko. Bolo mŕtve. Dozvedel som sa že ho zabila Lejla. Keď som sa jej na to opýtal, dostal som odpoveď: "Moji pánovia zomreli. Zmocnila sa ma túžba zabiť aj tých tvojich. No však keď som sa dozvedela ako ich máš rád... Chcela som ti pomôcť a odstrániť tvoj problém." Pochopil som že nechcela spraviť nič zlé, ale toto bolo veľa. Zdôveril som sa Kosti a Henrimu. Povedali mi že by som sa mal pokúsiť, dostať napäť ku pánom, aby dievčatkina obeť nebola zbytočná. Pomohli mi s tým, keďže ja som nebol schopný vrátiť sa k rodine po tom čo sa stalo. Cítil som istú vinu.
Prišiel som k dverám a štekol som. Na moje prekvapenie mi otvorili dvere so šteniatkom v ruke. Môj pán na mňa hodil vraživý pohľad a zatvoril dvere. Viackrát som sa pokúšal k nim dostať ale vždy mi zavreli dvere a vyhodili ma. Čo som si myslel. Raz psom na ulici, navždy psom na ulici. Vždy keď som bol na dne z toho že ma už moji pánovia nemajú radi, pomohli mi z toho Henri a Kosť. Vyzerali ako moji starší súrodenci, aj napriek tomu že ja som tu ten starší. Bez nich by som neprežil ani minútu.
Buhužial však zomreli. Zrazilo ich auto. Nikdy tým ľuďom neodpustím. S Lejlou som sa už nikdy nestretol, ale ďakujem jej za iskru, ktorá mi ich pomohla nájsť. No však stále váham či sa to všetko malo stať. Ste svedkami, čítate príbeh psa s depresiami. A to ste si určite povedali že divnejšie to už byť nemôže. Bez Kosti a Henriho nemám tú iskru radosti. Dokonca ma Lejla prestala mať rada. Zrútil sa mi život. Nikdy som im nepoďakoval za všetku radosť, ktorú mi do života priniesli.
Píše sa dátum 29.8.213 - aspoň som to tak počul. Sú to 3 mesiace čo som bez nich. Mal som veľa pokusov o samovraždu, ale... Teraz vám poviem niečo ešte zvláštnejšie ako predtým. Ale prišli za mnou duše Henriho a Kosti. Vraj to nemám vzdať, počkajú na mňa v nebi. A tak zopakujem svoje slová: " Bez nich by som neprežil ani minútu."